Píšem recenzie už pekných pár rokov a prvé hry som hral už v čase, kedy mnoho čitateľov Sectoru nebolo ani naplánovaných, alebo sa len učili chodiť. Je zaujímavé sledovať vývoj videohernej zábavy prakaticky od jej počiatkov až do súčasnosti. Od graficky primitívnych, ale obsahovo originálnych hier , až po moderné, graficky pekné, obsahovo často menej nápadité tituly. Na jednej strane je zjavný pokrok, na druhej strane moderným titulom neraz chýba čaro, ktoré so sebou prinášali klasické hry. Možno je to tým, že kedysi sa hry vyvíjali predovšetkým z nadšenia, dnes hlavne kvôli finančným ziskom. To môže byť aj dôvod, prečo sú vývojári a distribútori nespokojní s nižším hodnotením ich produktov v recenziách. Negatívna kritika totiž do značnej miery ovplyvňuje predajnosť.
Menej pochopiteľné sú však vzájomné spory hráčov a ich pohľad na hodnotenie v recenziách. Niekto uprednostňuje hry na PC, iný na "tej svojej" konzole, ale v konečnom dôsledku v očiach mnohých "bežných smrteľníkov" všetci patríme do skupiny bláznov a fanatikov, ktorí podľa nich z nepochopiteľného dôvodu zabíjajú čas pri videohrách. Takže prečo sa drobiť na ešte menšie skupinky, keď sme všetci na jednej lodi?
Nepochopiteľný fanatizmus a zaslepenie niektorých hráčov vedú často k zbytočným urážkam recenzentov aj iných hráčov, ktorí zdieľajú odlišný názor. Tolerancia je v hernom svete veľmi vzácna vec. Na jednej strane je tu snaha zhodiť hru, ktorá niekomu nesadla, a jej zástancu aj za cenu vymyslených a nepravdivých argumentov a vzájomným rozoštvávaním hráčov (bežné napr. u užívateľa Blade). Na druhej strane sú hráči, čo obviňujú recenzenta zo zaujatosti voči hre, pretože jej dal v hodnotení "len" deviatku. Iba pripomeniem, že Sector a väčšina herných magazínov má desiatkovú stupnicu hodnotenia a deviatka sa udeľuje len výborným hrám, ktoré sú len malý krok k dokonalosti.
Pred pár rokmi sme na Sectore uverejnili článok " Keď 8/10 nestačí" (http://www.sector.sk/clanok/28589/ked-8-10-nestaci.htm). Autor (korec) sa zamýšľal najmä nad tým, prečo tvorcom nestačia hodnotenia v rozmedzí osmičky, čo stále predstavuje vysokokvalitný titul. V závere píše: " Sme v systéme hodnotenia po niekoľkých devalváciách a smerujeme do extrému, kde iba hry od 90 do 100 percent budú považované fakt za kvalitné a všetko pod 90 môžeme kúpiť maximálne v platinovej edícii, inak to nebude hodné našich peňazí. " No zdá sa, že už ani deviatkové hodnotenia pomaly nestačia a čo je horšie, už ani hráčom. Ako sa potom môžeme čudovať, že neuspokoja ani vývojárov a distribútorov?
Hra vo všeobecnosti bola odjakživa prostriedkom, ktorý ľudí spájal a zbližoval, ale dnešné vnímanie videohier (hráčmi aj mnohými tvorcami) skôr pripomína hlúpe a arogantné výzvy heretikov, ktorí chcú upáliť každého, kto sa s nimi nestotožňuje. A to je veľmi smutné a vôbec nie zábavné. Nemyslíte?